Už viem, kde je očistec
Duša, rovnako ako telo, potrebuje údržbu a raz za čas očistný kúpeľ. O to viac duša človeka žijúceho v konzumnej západnej civilizácii. Tešil som sa na splnenie svojho sna – cestu do ČÍNY, TIBETU, NEPÁLU A INDIE.
Predstavoval som si ju ako očistec mojej zmaterializovanej duše, čas dobíjania energie, odlupovania nánosov našej kultúry vecí. Takmer mesačná expedícia Bubo z Pekingu cez Si–an, Čeng–čou, tibetskú Lhasu, kláštory Drepung, Ganden, druhé najväčšie mesto Tibetu Šiace s kláštorom Tašilhümpo, nepálske perly Bhaktapur, Bodnath, Pašupatinah, Káthmandu, Budhovo rodisko Lumbini a cez indické mestá Gorákhpur, Váránasí, Ágra, Tádž Mahál po Dillí dávala oprávnený predpoklad, že miesta vzniku a rozkvetu budhizmu a hinduizmu pohladia dušu Európana z neznámeho Slovenska.
Na návšteve u Konfucia
Krajiny Konfucia sme sa dotkli v Pekingu. Hlavné mesto Číny nás ohúrilo modernou výstavbou, diaľničnými diagonálami a okruhmi, modernými bulvármi, obchodnými domami a športoviskami, o ktorých sa nám v Európe a na Slovensku ani nesníva. Podobné sme videli aj v niekdajšom hlavnom meste Číny Si–ane či v Čeng–čou. Bicykle a rikše sú už len turistickou atrakciou, ulice ovládli autá a motorky svetových značiek, predovšetkým japonských, napriek historickej čínsko–japonskej nenávisti.
Kult Mao Ce-tunga je zabudnutý, jediný jeho portrét sme videli na bráne z dynastie Ming na námestí Nebeského pokoja, kde Mao 1. októbra 1949 vyhlásil Čínsku ľudovú republiku. Boli sme v krajine v predvečer osláv šesťdesiateho výročia vzniku republiky, a tak sa všade maľovalo a čistilo. Čistota na nás v Číne azda zapôsobila najviac. Dokonca v chudobnejších štvrtiach, ktoré obývajú tradičné čínske hutongy, bola metla najpoužívanejším nástrojom a zametač pravdepodobne najviditeľnejšou profesiou.
Televízne obrazovky ovládajú správy, zábavné programy, bojové filmy a najmä reklamy. Rovnaké ako u nás. Globalizácia postupne premieňa Číňana nielen na lídra svetových výrobcov, ale čoraz viac aj spotrebiteľov.
Do hlavného mesta Tibetu – Lhasy vedie od 1. júla 2006 supermoderná, najvyššie položená železnica na svete z čínskeho Si–ningu. Rovnako je Tibet spojený s Čínou novými asfaltovými cestami. Na donedávna zabudnutú strechu sveta s priemernou výškou takmer štyritisíc metrov prinášajú technológie, stavebné a dopravné stroje, materiály či čínskych inžinierov. Prinášajú materiálny pokrok, ktorý je nesporný. Prinášajú turistov, otvárajú Tibet svetu. Prinášajú však aj vojakov a tisíce Číňanov, ktorí od roku 1950, keď bol Tibet začlenený do Číny, vytláčajú tradičný tibetský budhizmus. Číňania označujú včlenenie Tibetu do Číny za oslobodenie, Tibeťania za okupáciu.
Okupáciu odmietajú najmä mnísi a cirkevní hodnostári, ktorí od roku 608, keď Songcän Gampo spojil budhizmus s pôvodným náboženstvom bön, požívali oproti obyčajným Tibeťanom výrazné výhody. Je pochopiteľné, že rozhodujúcou silou, ktorá viedla protičínsky odboj, boli mnísi. Tibetskí roľníci pestujúci na neúrodnej pôde jedinú plodinu, ktorej sa tu darí, jačmeň, či nomádi starajúci sa o jaky až taký problém s Číňanmi nemajú. Najmä ak im prinášajú hnojivá a poľnohospodárske stroje. Peking sa svojho času pustil do riešenia náboženskej otázky príslovečne boľševicky – začal búrať kláštory. Časom pochopil, že viera sa v dušiach ľudí zbúrať nedá, a tak začali kláštory opravovať a dnes sa dokonca stavajú nové. Mníchov je čoraz menej a nemám pocit, že len pre čínsky tlak. V modernej dobe život v odriekaní medzi múrmi kláštora mladých mužov a ženy prosto neláka. A nielen v Tibete.
Posvätný okruh Barkor v Lhase, vedúci okolo chrámu Džókhang, mi pripomínal skôr trhovisko než cestu pútnikov. Ak chcete vidieť podobné, zájdite si počas púte do Marianky, Levoče či Mariazellu. Obchod so suvenírmi z posvätných miest prekvitá všade. Mal som pocit, že pútnici modliaci sa stáročným rituálnym spôsobom (mimochodom na rozdiel od kresťanov spojeným s cvičeniami, ktoré udržujú v kondícii aj telo), točiaci modlitebné mlynčeky, sa sústreďujú skôr na formálnu časť viery. Pozoroval som niektorých z okna hotela priamo na Barkore. Počas modlitby stihli dojednať dobrú cenu za sošku Budhu či lacný pulóver. A medzi nimi my turisti kupujúci takmer všetko. Plecniaky sa nám zväčšujú, prikupujeme ďalšie tašky, do ktorých pcháme nové, nepotrebné, ale hlavne lacné čínske veci.
Krajina Budhu
Hrdým sídlom dalajlámov prebehneme v pokluse. Zdá sa, že slávnu Potalu opustil so 14. dalajlámom aj jeho duch. Premenila sa na múzeum, kde mnísi, ktorí tam žijú, pôsobia ako zamestnanci, čo sú súčasťou turistickej atrakcie. Neviem, či množstvo vojakov a policajtov patrí do stálej scenérie Lhasy, alebo ich tam bolo na naše gusto priveľa v súvislosti s oslavami vzniku ČĽR.
Postupujúci konzum nás sprevádzal i v donedávna jedinom budhistickom kráľovstve na svete Nepále. Dnes v krajine vládnu maoisti, ktorí zrušili monarchiu a zaviedli republiku, ale zásadne sa veľa nezmenilo. Krajina napriek nádhernej prírode patrí k najchudobnejším na svete. V kúzelnom hlavnom meste Káthmandu bolo duchovného ešte menej než v čínskom Tibete. V magickej štvrti Tamal sme sa preplietali záľahou obchodov a obchodíkov s tovarom od výmyslu sveta za smiešne ceny. A tak sme opäť kupovali a tešili sa z nových vecí. V prekrásnom kníhkupectve Pilgrims som bol svedkom svetovosti Milana Kunderu, keď si mladý Nepálčan pýtal jeho najnovší román.
Po telesnom relaxe v prírodnej rezervácii Chitwan som sa konečne nadýchol toho, za čím som na cestu šiel. Rodisko Budhu v Lumbini patrí medzi najposvätnejšie miesta budhistov. Areál je nádherne upravený, s mnohými zákutiami priamo vyzývajúcimi na meditáciu. Lumbini však bolo prvým a zároveň i posledným miestom celej cesty, kde som mal pocit, že sa nachádzam v oblasti, z ktorej Budha Šakjámuni, osvietený, vlastným menom Siddhártha Gautama, hlásal do sveta svoj návod na dosiahnutie šťastia. My na ceste za jeho hľadaním napĺňame batohy, ktoré nás tlačia k zemi. Budhisti i hinduisti sa hmotného zbavujú, aby sa im kráčalo ľahšie.
Po stopách princa Siddhártha
Pri vstupe do Indie som si pripadal ako princ Siddhártha, ktorý sa po prvý raz dostal z kráľovského paláca medzi ľudí a zistil, že jestvuje utrpenie. Kým v Nepále sme spomínali na zlatú Čínu, v Indii sme hovorili zlatý Nepál. Z kráľovského Lumbini sme vhupli rovno do chudobnej Indie. V Lumbini boli žobráci za plotom, cez ktorý natŕčali svoje prosiace ruky, v Indii sa pred nimi nedalo ujsť. Gorákhpur, Váránasí, Agra, Dillí, všade to isté. Špina, bieda, smrad, prach, utrpenie. A najmä – beznádej.
Najspodnejšie vrstvy kastovej spoločnosti živoria napriek tomu, že India je najväčšou demokraciou na svete. Mám pocit, že krajina, ktorá je dnes svetovou jednotkou v informačných technológiách, nedokáže riešiť svoj základný problém – dôstojnosť pre chudobných. Obávam sa, že almužnami sa problém nevyrieši.
Ak by som vzal doslova Gándhího slová, že náboženstvo, ktoré nepomáha riešiť praktické životné problémy, nie je náboženstvo, nemôžem hinduizmus považovať za náboženstvo, ale len za akési hranie sa na hinduistov. Bohatí Indovia majú šťastie, že aj chudobný hinduista verí na lepší a zmysluplnejší život v ďalšom živote, a nie teraz. Videl som dve Indie. Krásnych ľudí na televíznych obrazovkách a tých druhých v uliciach. Nechápal som, pre koho sú televízne reklamy na luxusné tovary, keď som ich možných konzumentov videl len vo vládnej štvrti.
Hľadanie Mahátmu
Hľadal som bustu či obrázok po Budhovi druhého najväčšieho Inda, ktorý kráčal po tejto zemi, Mahátmu Gándhího. V obchodoch prepchatých soškami bohov, bôžikov a posvätných zvierat som ho nenašiel. Či predsa. Na peniazoch. Úsmevné i smutné zároveň. Veľký Mahátma je na každej indickej bankovke. Verím, že aj v každom indickom srdci.
Keď sme kráčali medzi biednymi ležiacimi na zemi vo Váránasí či v Dillí, hľadeli sme na seba a nechápali sme sa. My sme nedokázali pochopiť ich prekliatie chudobou a oni nechápali naše prekliatie vecami. Vliekli sme svoje batohy od Pekingu cez Dillí, vlečieme ich po celý život. Veci, veci, veci. Podlamujú sa nám pod ich ťarchou kolená, zavadzajú nám, ťahajú nás k zemi, brzdia náš rozlet. Veci, to je jediné, čo naša západná civilizácia vie Indom, Číňanom či Tibeťanom ponúknuť. Považujeme ich za nešťastných, lebo nevlastnia. V presvedčení, že šťastie sa meria množstvom áut, šiat, šperkov či peňazí, vnucujeme im predstavu nášho konzumného šťastia.
Premýšľam, či ľudstvo zničí bohatstvo, alebo chudoba. Na začiatku cesty som si myslel, že chudobní v Číne, Nepále, Indii, ale aj na Slovensku či v Spojených štátoch, prežívajú svoj pozemský očistec. Na začiatku boli naše batohy ľahké a cestu sme zdolávali s úsmevom. Časom však vecí pribúdalo, náš krok sa spomalil, horšie dýchame, pod ťažobou vecí chorľavieme, závidíme, trápime sa, pre veci sa zabíjame a vedieme vojny. Mám pocit, že cesta z Pekingu do Dillí splnila cieľ. Už viem, kde je očistec.