O pár dní uplynie 50 rokov od chvíle, kedy sa nám zosypali naše sny a plány.
21. augusta 1968 prišli sovietske tanky. 

Pri tej príležitosti uverejňujeme 2 kapitoly z románu Zóna nadšenia a 2 kapitoly z románu Zastavte Dubčeka!
„V oboch románoch sa udalosťami augusta 1968 podrobne zaoberám,“ tvrdí Jozef Banáš. „V románe Zóna nadšenia z pohľadu môjho osobného - hlavného hrdinu Jozefa Baláža. Ide o presné autentické spomienky. Zóna nadšenia je dnes najprekladanejší slovenský román, finalista nemeckej literárnej ceny J.G.Seumeho.
Román Zastavte Dubčeka! Zasa získal Cenu SC PEN.

Oba romány spája literárna rarita - v oboch je zaradená rovnaká kapitola popisujúca reakciu prezidenta USA Johnsona na oznámenie Sovietskeho zväzu o okupácii. Smutná kapitola, žiaľ, pravdivá.
Týmito príspevkami chcem aj ja pripomenúť udalosti, ktoré nám na ďalších 20 rokov úplne zmenili život.“ 

Napriek tomu, či možno práve preto, že komentáre médií a prázdne slová politikov súčasných aj budúcich sledujem čoraz menej, napísal som túto úvahu. 

Dôvod prečo novinárov a politikov nesledujem je prostý – okrem zvyšovania hladiny adrenalínu a naopak znižovania serotonínu,  môjmu organizmu nič neprinášajú.
Adrenalín je hormón, ktorý zvyšuje krvný tlak a pripravuje organizmus na boj. Sérotonín nám dáva pocit šťastia. Skrátka tým ľuďom neverím.

Nie sú totiž sami sebou, ale sú tým, čo od nich žiada chlebodarca, okolie, skupina, v ktorej sa pohybujú. Spôsob správania sa skupiny udávajú vždy tí najarogantnejší. Ostatní prijmú ich normy a po chvíli sa sami nestačia čudovať, čo a prečo to vlastne vyvádzajú. 

Včerajšie Na kus reči s Mariánom Čekovským bolo fantastické a dokázalo, aký dôležitý a potrebný je humor v našich životoch. 
V sobotu zasa Jožko Banáš vystúpi s prednáškou o humore a šťastí na festivale v Banskej Bystrici.

„Obe tieto podujatia majú spoločný humor a veselosť. S pribúdajúcim vekom si stále viac uvedomujem, koľko vzácneho času som v živote stratil vo chvíľach, keď som bol vážny. Nazdávam sa, že ´život je príliš vážna vec na to, aby sme ho brali smrteľne vážne.´

Preto i krátkou ukážkou z knihy "Dementi" a pracovnou fotografiou pozývam na sobotnú akciu, ktorá bude celkom iste stáť za to.
Teším sa na vás, Jožo Banáš.“

Milé moje vzácne priateľky, priatelia.
Skončila sa anketa, ktorú som nevymyslel ja, ale moji priatelia. 
Skôr ako na jej výsledky zareagujem, chcem Vám povedať, že hoci sa diskusií na mojom facebooku nezúčastňujem, všetky vaše komentáre a príspevky čítam a ďakujem vám za ne. Aj za účasť v tejto ankete, ktorej sa zúčastnilo cez 800 ľudí. 
64% z vás uviedlo, že by som mal kandidovať. Ďakujem všetkým – aj tým, ktorí ma vyzývajú na kandidatúru, aj tým, ktorí mi odporúčajú odpočinok.

Priatelia,
tak sme sa po mongolsko - ruskej expedícii v púšti Gobi a v Altaji vrátili domov.

Prešli sme tisíce kilometrov lietadlom, mikrobusmi, peši a najmä na neuveriteľných ruských autách UAZ, ktoré v púšti a rovnako aj v rozvodnenom teréne robili zázraky.
Zažili sme neskutočné metamorfózy - na východe vyschnutá púšť Gobi, na západe v mongolskom Altaji prírodnú katastrofu - prudké lejaky, ktoré spôsobili zosuvy pôdy a do päťdesiat mŕtvych.
Striedavo sme prechádzali medzi búrkami a nádherným počasím.

Milé moje, milí moji, 

tak som sa vrátil z Košarísk, kde som dopísal a upravil štvrtú verziu románu o Štefánikovi.
Prichýlili ma moji priatelia Ingrid a Peter Polačkovci vo svojom penzióne Holotéch – Víška. Zrekonštruovaný pôvodný kopaničiarsky dom s vynikajúcou domácou kuchyňou, skvelým personálom a službami v doslova rodinnom prostredí mi dodal úžasnú energiu.

Z okna som mal výhľad rovno na masív Bradla a uznajte, aká už môže byť väčšia emócia ako písať román o Štefánikovi v jeho rodnej obci, medzi košarišskou farou – miestom jeho narodenia, a Bradlom, miestom jeho posledného odpočinku.

Milé moje, milí moji,

tak sa s románom o Štefánikovi dostávam do stavu, ktorý voľakedy môj vzácny priateľ Stanko Radič označil ako "prevádzková teplota". Iný priateľ, motivátor Honza Mühlfeit takýto stav označuje ako flow. Proste veci robíte s takou radosťou a ľahkosťou, že máte pocit, že to ide samé, že to za vás píše ktosi iný.

Na románe "Odchádzanie z času - Štefánik" sa mi pracuje s úžasnou ľahkosťou, keďže ho píšem s radosťou. Ako som sa už zopárkrát vyjadril, vstávam každé ráno o piatej, avšak nie na budík, ale na nadšenie. Sadám za počítač a píšem.