Milé moje vzácne priateľky, priatelia.
Skončila sa anketa, ktorú som nevymyslel ja, ale moji priatelia. 
Skôr ako na jej výsledky zareagujem, chcem Vám povedať, že hoci sa diskusií na mojom facebooku nezúčastňujem, všetky vaše komentáre a príspevky čítam a ďakujem vám za ne. Aj za účasť v tejto ankete, ktorej sa zúčastnilo cez 800 ľudí. 
64% z vás uviedlo, že by som mal kandidovať. Ďakujem všetkým – aj tým, ktorí ma vyzývajú na kandidatúru, aj tým, ktorí mi odporúčajú odpočinok.

Priatelia,
tak sme sa po mongolsko - ruskej expedícii v púšti Gobi a v Altaji vrátili domov.

Prešli sme tisíce kilometrov lietadlom, mikrobusmi, peši a najmä na neuveriteľných ruských autách UAZ, ktoré v púšti a rovnako aj v rozvodnenom teréne robili zázraky.
Zažili sme neskutočné metamorfózy - na východe vyschnutá púšť Gobi, na západe v mongolskom Altaji prírodnú katastrofu - prudké lejaky, ktoré spôsobili zosuvy pôdy a do päťdesiat mŕtvych.
Striedavo sme prechádzali medzi búrkami a nádherným počasím.

Napriek tomu, či možno práve preto, že komentáre médií a prázdne slová politikov súčasných aj budúcich sledujem čoraz menej, napísal som túto úvahu. 

Dôvod prečo novinárov a politikov nesledujem je prostý – okrem zvyšovania hladiny adrenalínu a naopak znižovania serotonínu,  môjmu organizmu nič neprinášajú.
Adrenalín je hormón, ktorý zvyšuje krvný tlak a pripravuje organizmus na boj. Sérotonín nám dáva pocit šťastia. Skrátka tým ľuďom neverím.

Nie sú totiž sami sebou, ale sú tým, čo od nich žiada chlebodarca, okolie, skupina, v ktorej sa pohybujú. Spôsob správania sa skupiny udávajú vždy tí najarogantnejší. Ostatní prijmú ich normy a po chvíli sa sami nestačia čudovať, čo a prečo to vlastne vyvádzajú.