Milé moje, milí moji,
tak naplno „zarezávam“ v Dome spisovateľov v Piešťanoch a radostne píšem novú knihu „Somár je Švajčiar“ s podtitulom „Návod na prežitie medzi ľuďmi“.

Prečo tento zvláštny názov sa dozviete hneď v úvode knihy. Som zvedavý, koľko mudrákov ma obviní z urážky Švajčiarov :-)
Bude v nej viac ako päťsto mojich citátov, epigramov, aforizmov, glos, úvah, príhovorov, listov, básní, anekdot, piesní.
Ak k tomu prirátam mnoho vtipných a k zamysleniu hodných obrázkov Ivana Popoviča, ktorý knihu zilustruje a jeho syn Dávid ju dá do „fazóny“, začínam mať pocit, že to bude jedna z Ivanových a mojich najmúdrejších kníh.
Ako by povedal Pištík Skrúcaný - až mi je to „divnô“ .

Jozef Banáš zavítal do kysuckej obce (počtom obyvateľov skôr mestečka) Rakovej na pozvanie učiteľky miestnej základnej školy Milana Mravca – Miriam Bzdilíkovej. 
„Príjemný pobyt na Rakovej strávený so žiakmi a ich učiteľkami (a jedným riaditeľom Jozefom Haviarom) som si o čosi predĺžil,“ rozpráva Jožko Banáš.

Nedá sa v tejto obci pobudnúť a nepokloniť sa pamiatke významného národného buditeľa, katolíckeho kňaza a najmä dramatika Jána Palárika. Autor populárnych divadelných hier Inkognito, či Zmierenie, alebo dobrodružstvo na obžinkoch boli spolu s Jonášom  Záborským a Jánom Chalupkom fakticky prví slovenskí dramatici, ktorých diela vzbudili verejný záujem. 

Ako ste si možno všimli, 1. apríla umrel Jevgenij Jevtušenko. Básnik, rebel, ozdoba ruskej a svetovej literatúry.

„V týchto dňoch intenzívne komunikujem s priateľmi v Moskve, ktorí pripravujú slávnostné uvedenie románu Zóna nadšenia v Rusku,“ hovorí Jozef Banáš. „Popri návšteve Tolstojovej Jasnej Poľany som vyslovil prianie navštíviť spisovateľský komplex a cintorín Peredelkino neďaleko Moskvy a pokloniť sa pamiatke Jevgenija Jevtušenka a Borisa Pasternaka.
Obaja tam naveky ležia vedľa seba.
Ako prejav úcty k tomuto mužovi prinášam kapitolu XI. románu Zóna nadšenia. Popiseujem v nej chvíle, v ktorých sa Jevtušenko dozvedel o vstupe sovietskych vojsk do Československa 21. augusta 1968.
Česť jeho pamiatke.“ 

Chcel som si prednedávnom upokojiť myseľ uprostred mestského ruchu. Nazdal som sa, že najvhodnejším miestom bude kostol. Boží dom. Tak ako nás to kňazi učili ešte  na náboženstve.

Boží dom však bol zatvorený. Na drevenej bráne nebol oznam o inventúre, ani o inom dôvode uzávierky. Skúsil som iný katolícky kostol. Zatvorený. Skúsil som ďalší a ďalší. Všetky zatvorené. Možno som len nenatrafil na tie správne. 

Keďže som presvedčený, že Boh nerozoznáva katolíkov, či evanjelikov, ale len zlých a dobrých ľudí, ku ktorým sa snažím patriť, skúsil som Boží dom evanjelický. Aj ten bol zatvorený. Pýtal som sa prečo.