Milý Tonko,

tak sa s Tebou rozlúčili. Tí, ktorí s Tebou trpeli i tí, ktorí nie. Ja som patril k tým druhým.

Nepoznal som Ťa natoľko ako Tvoji spoluväzni, či kňazi - tí, ktorí Ťa povzbudzovali aj tí, ktorí Ťa súdili, nepoznal som Ťa toľko ako sestra Rita, alebo Tvoji „mládenci a dievčence“ z Resot.

Dovoľ, aby som sa Ti poďakoval. Za to, že som s Tebou mohol stráviť hodiny, dni v dišputách v našej čajovni, v Tvojom byte, alebo u vás Pri trati. Rozprával si mi o živote a ja som osviežujúci prúd Tvojich nádherných myšlienok zaznamenával. Raz ich uverejním.

Nebol by si to Ty, keby som Ťa nemusel priateľsky napomínať, aby si hovoril viac o sebe ako o druhých. Na oplátku som Ti rozprával ako ma ako chlapca stará mama brávala na omše k pánovi Mogyoróssymu do Tvojho Blumentálu. Boli maďarské, veľmi som im nerozumel a tak sme sa s chlapcami vytrácali od oltára bočným východom, kde sme pod dohľadom Ukrižovaného hrávali guľôčky.

Keď som Ti to rozprával smial si sa a konštatoval, že deti si vždy nájdu spôsob ako čas v kostole využiť čo najlepšie. Smiech - to bolo to, čo počas našich debát znelo najviac.  Aj o jáchymovských väzniteľoch si rozprával so „srholcovským“ porozumením a aj pri Tvojich príbehoch z temnôt si sa neraz smial.

Ty, bývalý väzeň komunistov si rozprával svoj príbeh bývalému členovi komunistickej strany. Ja som Ti svoj príbeh porozprával tiež a ty si mi veril - čo Ti nikdy nezabudnem. Tiež Ti nezabudnem, že si moju pomoc Tvojim biednym verejne označil za „šľachetný skutok“.

Viac si však poďakovanie zaslúžia tí, ktorí Ti v ťažkom závere Tvojej cesty pomáhali najviac. Napríklad skvelý chlapík Ivan Šesták. Evanjelik z Kopaníc stál pri Tebe - katolíkovi zo Záhoria do poslednej chvíle a pomohol Ti viac ako Tvoji biskupskí šéfovia dohromady.

Pamätám Tvoje slová:
„Viera sa neprejavuje slovami, ale činmi, tak konaj!“
Snažím sa.

Milý Tonko, tak sa nám v nebi drž a v tej Tvojej láske a dobrote sa brzdi, lebo vraj ani anjeli nemajú radi tých, ktorí sú lepší ako oni.

S úctou Jožo Banáš