Navštívil som nedávno chorého priateľa v jednej bratislavskej nemocnici. Je v poľutovaniahodnom stave, do ktorého ho do veľkej miery dostali samotní ošetrujúci lekári.

Najprv ho skvelou starostlivosťou dostali z vážnej choroby a potom ho pustili domov bez toho, že by mu povedali ako má zmeniť dovtedy zlú životosprávu, ako sa má stravovať, čomu sa vyhýbať a naopak – ktoré zo zdravých potravín, ktoré organizmus nezakyseľujú, má vo väčšej miere konzumovať.

Konali presne v zmysle Hippokrata, ktorý povedal: „Lekár, ktorý ťa vyliečil, ale nepoučil, neurobil nič.“

Na nástenke v tejto nemocnici ma upútalo heslo:

 „Keď na vás zaútočí choroba – budeme s ňou bojovať.“

S chorobami nebojujú len v tejto nemocnici, ale aj na ministerstve zdravotníctva, v médiách, bojujeme s nimi v našich hlavách.

Mal som sto chutí prepísať nápis v nemocnici na:

„S chorobami nebojujeme, ale sa ich snažíme pochopiť.“

Vnímanie choroby ako nepriateľa je v západnej alopatickej medicíne všeobecne rozšírené. Pričom choroba je len zmysluplným a priateľským indikátorom toho, že s našim telom, alebo dušou nie je niečo v poriadku.

S chorým človekom je to rovnako, ako s pokazenou mrazničkou, ktorej signálne svetielko začne pípať, či svietiť vo chvíli, keď sa jej stav výrazne zhoršil, alebo ešte len horší. Dobrý opravár rozoberie mrazničku do poslednej súčiastky a skúma, kde väzí problém. Zlý opravár odstráni signalizačné svetielko a po zinkasovaní honoráru vám oznámi, že mraznička je v poriadku.

Prečítajte si zaujímavý článok
25 superpotravín a ich superschopnosti.

Rovnako je to s dobrým a zlým lekárom.

Ten dobrý dôkladne preskúma celý váš telesný i duchovný organizmus, hľadá príčiny, ktoré spôsobili výstražné blikanie vašej signálky, ktorou nie je nič iné len nami odsudzovaná choroba. Potom vás dobrý lekár lieči ako celok, pretože v ľudskom tele každý orgán s ostatnými súvisí.

Spomínam si na svoj doteraz jediný pobyt v nemocnici, keď som mal problém  s ľadvinami. Hospitalizovali ma na izbe číslo osemnásť a odvtedy som bol ľadvinou na osemnástke, iný bol pečeňou na dvanástke, ďalší pankreasom na osmičke. Liečili mi ľadviny, ale nie príčinu toho, prečo ma boleli. Našťastie som stretol mladého urológa, ktorý sa okrem močových orgánov zaoberal aj ostatným človekom a najmä jeho dušou, ktorý mi poradil, aby som si upravil vzťahy doma i na pracovisku, prestal piť kávu, mlieko, bublinkové minerálky a o pár dní bolo po ľadvinových kolikách.

Mám silný pocit, že máme vynikajúcich lekárov srdciarov, pľúciarov, kožných, zubárov či odborníkov na močové cesty, ale nemáme odborníkov na celého človeka. Zlý lekár vám nasadí antibiotiká – odstráni signálku a keď horúčka, či choroba zmizne, povie, že ste v poriadku.

Pokiaľ vás obrazne povedané nepreskúmajú takpovediac do posledných súčiastok včítane, alebo predovšetkým tých mentálnych, je veľmi pravdepodobné, že vás nevyliečili a choroba sa vráti s ešte väčšou intenzitou. Priateľovi sa stav pravidelne zhoršuje, lekári mu pravidelne odstraňujú signálku a bez jediného slova usmernenia ho posielajú domov.

            Počas môjho stretnutia s dalajlámom som mu v nadšení povedal:
„Musíme spoločne bojovať za mier.“

Tento veľký človek sa na mňa s trpkým úsmevom pozrel:

„Za nič a za nikoho bojovať nemusíme. Jediné, o čo sa musíme snažiť je porozumenie.“

Snažím sa porozumieť našim lekárom. Iste sa nám zo všetkých síl snažia vrátiť zdravie, ale spôsob akým to robia je postavený na boji. Možno, keby sa nesnažili proti chorobe bojovať, ale jej a najmä jej nositeľovi porozumieť, mal by z nich radosť nielen Hippokrates, ale aj pacienti.  

Jozef Banáš pre mesačník Metropola