Jeho excelencii pánovi veľvyslancovi Jurajovi Migašovi!

on . Posted in Zaujímavosti

Milý môj Ďurku, Šnurok, Jurášek, oslovujem Ťa tak, ako sme Ťa volali my, Tvoji priatelia.

Požiadal ma Jožko, Tvoj bratanec, s ktorým vás médiá prerobili na bratov, aby som v Pušovciach povedal zopár slov na záver nášho posledného spoločného posedenia.  Aj som si trochu v hlave sumároval, čo by som tak povedal, aj som si myslel, že som na poslednú debatu s Tebou ako tak pripravený, ale čerta starého, nebol som, pretože na posledné slová kamarátovi človek pripravený byť nemôže.

Tak som tam – v Tvojej dedinke, medzi Tvojimi najbližšími látal vrece mojich zadrhávajúcich sa slov. Chcel som to trochu odľahčiť, veď som vedel, že si tam s nami, pretože, ako Ťa poznám, takú jedinečnú príležitosť ako účasť na svojom pohrebe si predsa nenecháš ujsť. Neveľmi sa mi to podarilo. Prepáč, nepovedal som všetko, čo som Ti povedať chcel, a tak to teraz doháňam. 

Deň predtým sme u Tvojho bratranca Dušana na Sigordi spomínali na Tvoje chlapčenské kúsky, ktoré si vyvádzal všade kam si prišiel. Bol si večným nezbedníkom, ktorého láskavá mama vyzauškovala, ale mala Ťa rada, tak ako my, lebo sme vedeli, že všetko čo konáš, prýšti z Tvojej všeobjímajúcej lásky k blížnym. 

Karel, ktorý prišiel povzbudiť a podržať Tvoju Lenu v jej najťažších chvíľach až z Prahy s manželkou a oboma synmi, spomínal ako si sa Ty – excelencia pán veľvyslanec hral s jeho deťmi na brezách na veveričky na vašej chalupe neďaleko Dvora Králového. Nasmiali sme sa pri spomienkach na Teba do sýtosti.

Chodiac po pušovskom grunte, na ktorom si vyrastal, zastaviac sa v tieni Tvojej obľúbenej jablone, počúvajúc brechot Tvojho obľúbeného psíka (až v Pušovciach mi povedali, že i Tvoja bratislavská fenka umrela dva dni po Tebe, akiste nechcela zmeškať príležitosť dostať sa do neba spolu s  Tebou) a počúvajúc šum potôčka plynúceho Vašou záhradou, začínal som rozumieť tajomstvám Tvojho veľkého srdca, Tvojho očarujúceho úsmevu, nikdy nekončiaceho optimizmu a viery v dobro.  Prišli všetci Migašovci z blízka i ďaleka, prišli aj Tvoji najbližší veľvyslanci – Rado Boháč, Janko Varšo, Marián Tomášik aj štátny tajomník Igor Slobodník, aby Ti aj tam, kde si prvý raz uzrel tento náš svet, vzdali poctu. A prišli do Pušoviec aj Slovenky z Maďarska. Deň predtým sa s Tebou v Bratislave dôstojne rozlúčil Tvoj priateľ a minister Miro Lajčák a kolegovia z ministerstva zahraničných vecí. Bol si ich ozdobou.

Keď v časoch francúzskej revolúcie viedli na gilotínu starostu mesta Malleville protestoval u svojich katov slovami: „Bol som zvolený na päťročné funkčné obdobie a skrátiť ho môže len mestská rada trojpätinovou väčšinou!“
O skrátení tvojho funkčného obdobia rozhodol Suverén, ktorý nepotrebuje súhlas nikoho. Jeho rozhodnutie je absolútne, neodvolateľné a preto dokonalé. Rozhodol a neprináleží nám žiadať od Neho vysvetlenie.
Osobne sa nazdávam, pozorujúc svet, že sa mu to trochu začína vymykať z rúk a povolal Ťa, aby si od neho prebral poverovacie listiny pre dajakú zmierujúcu nebeskú misiu. Ako Ťa poznám, budeš sa tam zasadzovať za porozumenie, priateľstvo a lásku naplno tak, ako si to robil tu, lebo inak nevieš. Do čoho si sa pustil, to si dokonal najsvedomitejšie ako si vedel. Aj život. Neraz si sa vrhol do vecí nediplomaticky, nie na základe chladnej rozumovej úvahy, ale na základe toho, čo ti hovorilo tvoje horúce srdce.

Keď sme pred tridsiatimi dvomi rokmi prišli na veľvyslanectvo do vtedajšieho východného Berlína, ujali ste sa nás s Lenou s takou samozrejmosťou, akoby ste čakali len na nás. Naše deti Adelka a Mária sa tak trochu stali aj vašimi. Dokonca aj prvý mliečny zúbok si láskavým capnutím po zadku vytrhol Adelke ty. Hoci odo mňa mladší, učil si ma svojim odzbrojujúcim úsmevom odľahčovať situácie a zvládať zložité okolnosti.

Keď som bol v napätom vzťahu s veľvyslancom, vzal si ma na letom opustené kúpalisko Pankow, pozrel na desaťmetrovú skokanskú vežu a spýtal sa:
„Ta co Ďoďu, skočíme?“
Chvíľu sme na seba hľadeli, mal si taký zvláštny pohľad a ja som prikývol. Vyliezli sme na vežu a skočili. Keď sme vyliezli šťastní z bazéna, šibalsky si na mňa mrkol:
„Už si skákal z takej výšky?“
„Nikdy v živote.“
„Ani ja,“ povedal si lakonicky. Potom si dodal: „Výšky sa nebojíš a dajakého veľvyslanca áno?!“

Naskutku si ma povzbudil. Odplatil som sa Ti šoférskym kurzom, vďaka ktorému si sa takmer stal disidentom, len vďaka svojej vrodenej skromnosti si o tom nehovoril. Robil si si autoškolu aj ja som ťa učil jazdiť na veľkej betónovej ploche oproti československému veľvyslanectvu v tesnej blízkosti berlínskeho múra. Policajti nám to dovolili, pretože sme boli diplomati a môj Trabant, mal diplomatickú poznávaciu značku. Bolo to výborné auto, problém bol len v tom, že trojka a jednotka boli  takmer rovnaké. Pri štarte si pravidelne namiesto jednotky zasúval trojku a motor pravidelne hasol. O to nástojčivejšie si šliapal na plyn. Až sa Ti -  v tesnej blízkosti múra podarilo zasunúť jednotku a Trabant do najohavnejšej stavby Európy vpálil. Bolo to v roku 1984 a ty si sa dal do búrania múra s päťročným predstihom.  

Naše priateľstvo prerástlo z diplomacie do priateľstva v živote. Možno i vďaka tomu, že ja som zakotvil v stabilnom prístave, zatiaľ čo ty si naďalej zostal diplomatickým pútnikom, bludným Holanďanom, neustále túžobne hľadiacim smerom k materskému prístavu. A keď si na chvíľu zakotvil, odušu sme si s Lenou, Petrom, Idkou, Riou, Máriou, Paľom, Adelkou, Beou, Jožkom, Tónym, Ľubkou, Lacim, Monikou a inými zaspievali, zatancovali, zašportovali, aby si, takto posilnený, opäť obúval tie večne nepokojné diplomatické topánky a opúšťal priateľov bez toho, aby si nachádzal nových. Občas sme za Tebou a Lenou vyrazili. Tak sme mali v úmysle i v tohoročnú jeseň zájsť do Ľubľany. Dohodli sme už i dátum a ty si s nadšením rozprával, čo nám všetko v meste lásky ukážeš.

Zmyslom našich životov nie je byť lepší ako tí druhí, ale snažiť sa byť každý deň lepšími ako sme boli včera. Víťazi sú tí, ktorí nepotrebujú súpera. Život je fitnescentrum, v ktorom nás posilnia len ťažké váhy. Tebe ich Najvyšší naložil vrchovato. Asi vie prečo chcel, aby si k nemu prišiel silný.

Keď som Ti v nemocnici stihol pozrieť do očí krátko predtým, ako si ich zatvoril naveky, mal si v nich ten pohľad spod pankovskej veže, z ktorého sa dalo vyčítať, že ideš niečo vykonať po prvý raz. Vtedy som pochopil, že si sa už pre ponuku Najvyššieho rozhodol.

Keď si nás už takto predbehol, mysli tam hore aj na kamarátov a zaisti nám dajaké pokojné miesto, kde náš spev bude rušiť len láskavý šum anjelských krídel.  Hádam konečne nájdeme pokoj a trafíme správny rytmus Tvojej obľúbenej „Lásko, mně ubývá sil.“ 

A dáme si aj kapurkovú, na ktorú sme v zhone ostatných dní akosi pozabudli.

Tak še, milý  Ďurku, Šnurok, Jurášek trim a... dovidenia.

Tvoj Ďoďu.

 

 

Copyright © 2012 Jozef Banáš   |   Tvorba-webov.sk