Mať v politike názor je cesta do pekla. Najistejší spôsob ako v politike dosiahnuť úspech, je nemať žiadny názor.
Takto uviedol v roku 2007 svoju knihu Idioti v politike Jozef Banáš.
Kniha mala obrovský úspech, vypredala sa a už vyšla v ďalšom vydaní, ktoré si môžete kúpiť v papierovej podobe, alebo stiahnuť ako e-knihu.
Jozef teraz pracuje na ďalšej podobnej knihe – po náročných tituloch, ako boli obidva Kódy, či Velestúr, si chcel pri písaní trochu oddýchnuť a tak sa pustil do novinky Slovenské dementi s podtitulom Liečba smiechom. 
Ako sám tvrdí, ide o prvú demotivačnú knihu. Berte ju ako recesiu, dívajte sa na ňu z nadhľadu, ale najmä, hľadajte tam seba, svojich priateľov, blízkych, či kolegov. Pretože je umenie zasmiať sa na sebe a vidieť sa aj z iných uhlov. 

Táto kniha nechce riešiť najväčšie problémy sveta a dávať seriózne odpovede na akademické otázky. Chce pobaviť, možno na niečo upozorní, poukáže, môžete pri nej zrelaxovať a je pravdepodobné, že sa pri nej aj zastavíte... a zamyslíte.

Ponúkame vám úvodné strany novej knihy Jozefa Banáša Slovenské dementi (bez redakčnej úpravy).

 

S L O V E N S K É D E M E N T I
(Liečba smiechom)
Jozef Banáš

Prvá demotivačná kniha.

Extra Slovakia non est vita 
(Mimo Slovenska nie je život)

 

Motto:
"Občas som si nie istý, či svetu vládnu múdri ľudia, ktorí si z nás robia žarty, alebo dementi, ktorí to myslia vážne. "
Mark Twain

Kto je Banáš?
Priatelia veľmi dobre viem, prečo od prvého slova dementujem všetko, čo budete ( ak budete), v tejto knihe ďalej čítať. Bolo by nezodpovedné ak by ste mali nedajbože dojem, že ju napísal seriózny človek. Aby ste vedeli s kým máte do činenia, uvádzam prívlastky, ktoré mi dali moji anonymní odporcovia: hajzel, sviňa, skurvysyn, komunista, boľševik, žid, eštébák, k...t, smrad, idiot a podliak. Viac sa mi zachytiť nepodarilo. Istý Jaro XYZ (škoda, že opäť len anonymne) ma popísal takto:

JaroXYZ | 19.03.2015 17:58 1
Keď sa na Slovensku objaví meno Banáš, prvá sa vám vybaví Adela Banášová - celebrita, trčiaca už pomaly aj zo škatuľky sardiniek, z chladničky, vidieť ju často aj pod posteľou, za závesmi, no proste všade. Predpokladám, že celebrita Banáš je rodina... Tento článok je pre mňa prvou možnosťou, ako celebritu a slovenskú "elitu" Banáša spoznať. Jeho meno som zaregistroval už v súvislosti s v článku uvedenou nemeckou výzvou skončiť s útokom na Rusko. Po prečítaní tohoto rozhovoru je mi jasné, že pán Banáš nie je celebritou a "elitou" len tak pre nič za nič. Z jeho názorov je jasne čitateľný: idealizmus, povrchnosť, nesystematickosť, nedostatočné poznanie historických, ekonomických, vojenských, celospoločenských skutočností a súvislostí, neschopnosť chápať veci v širších súvislostiach. Práve pre toto, pre jeho slabé stránky v oblasti rozumových schopností a duchovna mu bolo dovolené stať sa relatívne vysoko postaveným úradníčkom v NATO. Dnes sa (opäť bez pochopenia širších súvislostí) vyjadruje proti NATO, pričom sa snaží iba sebeckým spôsobom zachraňovať pred blížiacou sa totálnou vojnou seba, svoju rodinu a svoj rodný kraj. Jozef Banáš nie je vôbec postavou, ku ktorej by sme sa mali v budúcnosti obracať so žiadosťou o posúdenie situácie a návrhu riešení, aj keď on to určite cíti ináč a rád by bol, keby sa s ním do budúcna počítalo. Ak by niekoho zaujímali názory a riešenia pre lepšiu budúcnosť, treba sa vrátiť do obdobia počas ZOH v Soči, počas demonštrácií na Majdane a tesne po zvrhnutí legitímnej vlády a prezidenta na Ukrajine. Ľudia, ktorí vtedy vystúpili na verejnosť a vystríhali pred tým, čo máme dnes predo-dvermi, sú skutočnými garantmi užitočných analýz a riešení pre slobodnú, spravodlivú a mierovú budúcnosť. A nie akýsi Jozef Banáš, aj keď sa s väčšou časťou toho, čo teraz povedal, dá súhlasiť.

Prečo dementi
Ak otvárate túto knihu v nádeji, že vám osočovaním iných posilním ego, radšej ju hneď zatvorte. Slávnostne vyhlasujem, že táto kniha nie je o dementoch, debiloch, idiotoch, blboch, hlupákoch, bláznoch, tupcoch, chumajoch, sprostákoch, chmuľoch, dilinoch, prázdnych makoviciach, kreténoch, imbeciloch, trubirohoch, mamľasoch, trkvasoch, bibasoch, primitívoch, podliakoch, pokrytcoch, hotentotoch, chňupoch, magoroch, cvokoch, trúbach jerichových, somároch korunovaných, o hlavách zadebnených, slabomyseľných, pomätených, o tých, ktorí padli z jahody, z mesiaca, či nám dokonca pripomínajú mimozemšťanov. Nič z toho. V žiadnom prípade nemôže byť kniha o dementoch, pretože slovo dement a tobôž jeho množné číslo vôbec nie je spisovné, takže som ho nemohol použiť aj keby som chcel. A zdôrazňujem, že kniha sa volá „Slovenské dementi“ a nie „Slovenskí dementi“. Ak by sa vám napriek môjmu nástojčivému varovaniu zdalo, že to tak trochu o horeuvedených typoch predsa len je, v tejto chvíli všetko, čo je v knihe napísané, dementujem. To znamená – oficiálne popieram! Nič som nenapísal, nepublikoval, nikoho vo vydavateľstve Ikar nepoznám, ba čo viac nikdy som o takomto vydavateľstve nepočul a sám seba spochybňujem ako kedysi v socialistických časoch môj predvídavý kolega – diplomat po vyzvaní do diskusie uviedol: „Súdruhovia, poviem svoj názor, ale už vopred hovorím, že v prípade nesúhlasu väčšiny s ním nesúhlasím ani ja.“ Podávam dementi z jednoduchého dôvodu. Po vyjdení knihy „Idioti v politike“ sa na mňa nahnevalo zopár politikov. Po vyjdení kníh Kód 9 a Kód 1 sa na mňa nahnevalo podstatne viac cirkevníkov. Takže v tomto prípade dementi preto, aby som sa nedostal v tejto krajine do nemilosti ozaj všetkých.

Prečo liečba smiechom
Pretože najväčším nebezpečenstvom dnešného sveta nie je postupné ubúdanie zásob nafty, uhlia, zlata, kyslíka či železa, ale ubúdanie zmyslu pre humor, toho úžasného pocitu keď sa nám bránice natriasajú a liečia nás. Proste sa prestávame smiať a to dokonca aj v prípadoch, kedy je na smiech vážny dôvod. Ako vo svete hovoria - naša schopnosť „Laughing for no fucking reason“ sa stráca. Podľa oxfordského slovníka znamená zmysel pre humor (sense of humor) schopnosť nachádzať, alebo vytvárať zábavné situácie. Iste uznáte, že v zmysle tejto definície patrí Slovensko k najhumornejším krajinám a to mám pocit, že naša schopnosť vytvárať humorné situácie vysoko prevyšuje schopnosť takéto situácie nachádzať a najmä tráviť. A napriek tomu sa smejeme málo. Akoby sa to nepatrilo. Moja kysucká babičenka bola svetlou výnimkou, napriek ťažkému životu sa schuti rada smiala, aj preto ju namosúrené susedky stále varovali, že keď sa smeje, panenka Mária plače. 

Navyše jazykovedcom sa u nás najrozšírenejšie slovo pre humor – sranda, vôbec nepozdáva. Ide vraj o čechizmus, a preto nás presviedčajú, že srandovať sa dá aj žartovaním, vtipkovaním, či dokonca veselením sa. Celosvetovo používané slovo humor má pritom základ v slovenskom slove mor. Ako vieme Hu je medzinárodná poznávacia značka Maďarska a mor je čierna pliaga. Takže humor je maďarská čierna pliaga, ktorú ako prvý popísal Samo Chalupka vo svojom diele: Mor ho! Voľnými slovami by sa termín Morho! preložil ako umor ho, znič ho humorom! Starí Slováci používali humor ako osvedčenú zbraň a sú známe prípady, keď sa na ich vtipoch nepriateľ urehotal na smrť. Keďže Samo Chalupka pôsobil v časoch Rakúsko – Uhorska, slovenský humor sa nekorektne považoval za maďarský. Od slova morho je dokonca odvodený maďarský názov pre hovädo – marha. Marha jó – znamená v preklade do bratislavčiny nielen hovacky dobrý, ale aj veľmi smiešny!
Naša znižujúca sa spôsobilosť a chuť smiať sa nadobúda dramatické rozmery. Akoby sa smiať ani nepatrilo. Ak stretnete na ulici človeka, ktorý je zamračený, či dokonca plače, beriete to ako samozrejmosť. Ak však stretnete niekoho, kto sa smeje, pripadá vám byť čudný, až podozrivý. Smejúci sa človek musí dôvod svojho smiechu dokonca vysvetľovať, kým „nasratosť“ je považovaná za normálny stav. Mám dokonca podozrenie, že čím sme bohatší, tým menej sa smejeme. V Indii, Nepále, Tibete, Pakistane, Afganistane, teda v krajinách, ktoré sú nepochybne biednejšie ako my, som videl podstatne viac usmiatych ľudí. Na Slovensku sme v porovnaní s týmito ľuďmi neporovnateľne bohatší, a predsa sme podstatne vážnejší napriek tomu, že žijeme v krajine, ktorá patrí k najvyspelejším na svete. V niektorých oblastiach Slovenska sme dokonca smrteľne vážni vychádzajúc z tvrdenia, že sme od narodenia smrteľne hriešni. Ide predovšetkým o oblasti katolícke a tie sú na Slovensku prakticky všade. Takže z toho logicky vyplýva, že na Slovensku sme na 69 percent (toľkí sa hlásia k rímskemu katolicizmu) smrteľne vážni. Keďže som presvedčený, že nielen Július Satinský, Jaro Filip, Stano Radič, či ďalší apoštoli humoru bol aj Ježiš Kristus veselý muž, považujte túto knihu za pokus o renesanciu humoru. Upozorňujem slovenských intelektuálov, že táto kniha nie je pre nich. Pri jej čítaní hrozí nebezpečenstvo smiechu, čo je v príkrom rozpore so zaužívaným stereotypom smrteľne vážneho výrazu slovenského intelektuála. Našťastie nie som intelektuál a tak mi nič nebráni v tom, aby som sa riadil heslom: „Prší a ja sa smejem, lebo keby som sa nesmial pršalo by aj tak.“ Radím to aj vám.

Prečo prvá demotivačná kniha
Všade kam prídem počúvam aké máme my Slovenky a Slováci nízke sebavedomie, akí sme vyplašení, ustráchaní, ba dokonca plachí. A to i napriek skutočnosti, že sa u nás vydávajú a vo veľkom čítajú motivačné knihy o tom ako sa stať úspešn(á)ý, zdrav(á)ý, cieľavedom(á)ý, siln(á)ý, pružn(á)ý, sebavedom(á)ý, štíhl(a)y či dokonca potentnejší. Pod masou návodov ako získať sebavedomie, ako schudnúť, ako lepšie hovoriť, ako si získať priateľov, ako vychádzať so šéfom, ako milovať, ako si nájsť prácu, ako sa zbaviť starostí, ako uskutočniť svoje sny, ako nájsť zmysel života a iných, sa prehýbajú police kníhkupectiev. A výsledok? Slovenský občan naďalej chudobnie, priberá, stále menej si rozumie so šéfom, prichádza o prácu, chorľavie, má čoraz viac starostí, menej si verí a stráca nielen priateľov, ale aj zmysel života. Rozhodol som sa teda povedať rázne nie tejto motivačnej pliage a ukázať ľuďom zrozumiteľne a efektívne ako byť lepším. Je to jednoduchšie ako si myslíte. Človek si niečo vezme k srdcu len vtedy, keď zažije šok. Áno milé čitateľky a čitatelia, táto kniha je tak trochu šokom, studenou sprchou. Ale len pravidelných sprchovaním v studenej vode sa človek stáva otužilý. Praktizujem to po celý život a funguje to. Človek sa najefektívnejšie naučí plávať vtedy, keď ho hodia do vody. Aj v starej gréckej Sparte vyberali chlapcov za vojakov tak, že ich už ako deti hádzali do vody. Ten, ktorý sa zachránil stal sa vojakom. Ten, ktorý sa nezachránil sa vojakom nestal. Ale Sparta sa stala jedným z najmocnejších štátov svojich čias. Sparťan je dodnes synonymom sily, odvahy, odolnosti ak chcete mužnosti. Pokiaľ vydržíte a túto knihu dočítate do konca máte nádej, že z vás budú Sparťanky a Sparťania. Posilniť nás môže len pravda a tá býva trpká. Takže hor sa do posilňovania.

Prečo práve ja
Písať o idiotoch a idiotizmoch vo vlastnej krajine je vec veľmi zmysluplná a radostná, pretože hlupáci sú u nás všetci okrem nás, a preto uťahovať si z hlupákov je aktivita drvivou väčšinou vítaná. Jeden môj známy docent, ktorého kolega dostal titul profesor sa spravodlivo rozčúlil: „Ak si ten chudák myslí, že ho budem odteraz oslovovať profesor, veľmi sa mýli. Pre mňa ten idiot ostáva naďalej len kolegom.“ 

V satirickej knihe „Idioti v politike“ definujem idiota nasledovne: Idiot je podľa predstáv väčšiny ľudí človek s mentálnou retardáciou. „Idio“ však v starej gréčtine značí prvú časť zložených slov s významom odlišný, zvláštny. Takže podľa tejto definície sa každý, kto sa vymyká väčšine, zdá byť menšine idiotom, konšpirátorom, provokatérom, proste čudákom. V mojom prípade však nejde ani o jednu z uvedených možností, ale o nevyhnutnosť. Knihu o slovenských idiotizmoch totiž nemal kto napísať. Musel som to teda vziať do vlastných rúk. Neveríte? Posúďte:

Počet obyvateľov Slovenska (sčítanie ľudu 2011): 5.538.036
Z toho mladiství vo veku do 15 rokov: - 830.457
Na prácu ostáva: 4.707.597
Z toho dôchodcovia nad 65 rokov: - 672.724
Na prácu ostáva: 4.034.873
Z toho nezamestnaní: - 376.270
Na prácu ostáva: 3.658.603
Z toho Rómovia: - 405.738
Na prácu ostáva: 3.152.865
Z toho študenti stredných škôl: - 221.974
Na prácu ostáva: 2.930.891
Z toho študenti vysokých škôl: - 188.885
Na prácu ostáva: 2.742.006
Z toho zamestnanci verejnej správy (úradníci): - 343.560
Na prácu ostáva: 2.398.446
Z toho alkoholici: - 312.854
Na prácu ostáva: 2.085.592
Z toho Slováci pracujúci v zahraničí: - 155.800
Na prácu ostáva: 1.929.792
Z toho lenivci: - 1.723.456
Na prácu ostáva: 206.336
Z toho práceneschopní: - 74.375
Na prácu ostáva: 131.961
Z toho armáda (včítane civilných zamestnancov) - 21.500
Na prácu ostáva: 110.461
Z toho odsúdení: - 10.204
Na prácu ostáva: 100.257
Z toho poslanci (komunálni, VÚC, NR SR, EP) - 24.897
Na prácu ostáva: 75.360
Z toho schizofrenici: (24.176,5 x 2) - 48.353
Na prácu ostáva: 27.007
Z toho psychopati: - 19.657
Na prácu ostáva: 7.350
Z toho farári: - 5.199
Na prácu ostáva: 2.151
Z toho filatelisti: - 2.076
Na prácu ostáva: 75
Ministri a štátni tajomníci: - 39
Na prácu ostáva: 36
Slovenská hokejová reprezentácia (hráči a realizačný tím) - 35
Na prácu ostáva: 1

Áno priatelia, práve som vám predložil historický dôkaz o tom, že som jediný Slovák, ktorý je spôsobilý a ochotný pracovať. Neznechutilo ma ani ohŕňanie nosom a zvyčajná absencia zmyslu pre humor u mojich anonymných odporcov. A teraz pozor – prezradím slovenskej verejnosti ďalší dôvod prečo som jediný, kto má právo takúto knihu napísať. Z priloženého krstného listu mojej matky je to jasné. Som potomkom kráľovskej rodiny a to nie hocijakej, ale rovno z vetvy Štefana. Môj dedo bol Kráľ Štefan! Tak a už to viete. Slovensko má dediča kráľovského trónu a tým som ja! Takže som si vyhrnul rukávy a dal sa do práce.