Keď sa spoznali, on mal dvadsať a ona šestnásť. Vychovali dve dcéry, trinásťkrát sa sťahovali, zažili obdobia hojnosti aj nedostatku. Najbizarnejšie spomienky majú na ubytovňu v Starej Turej, kde bývali trištvrte roka, kým Jozef nedostal podnikový byt v Piešťanoch.
„Mali sme tam jednu izbu a spoločnú kúpeľňu aj toalety s našimi susedmi," spomína Mária. „Boli to rôzni bezprizorní chlapi, často alkoholici. Raz sa stalo, že jeden z nich zaspal s cigaretou v ruke, a potom museli prísť hasiči."

Keď chcela ísť na toaletu, manžel jej robil bodyguarda. „Inak to nešlo," tvrdí Jozef. Najťažšie chvíle ich však čakali o niečo neskôr, keď sa Jozef nezhodol s vedením piešťanskej Chirany. Nové zamestnanie získal na ministerstve zahraničných vecí v Prahe, a tak na čas odišiel do Česka. Mária s malým dieťaťom ostala na Slovensku, v byte bez telefónu.

Keď si chceli manželia zavolať, musel jej muž najprv poslať telegram, aby prišla v určitom čase na poštu. Tak sa občas stalo, že jej nestihol dať včas vedieť, že nemôže prísť na víkend domov a ona ho zbytočne čakala v zime s kočíkom na stanici.

Ďalšie krízové momenty prišli, keď mal Jozef spory s veľvyslancom v NDR, kde pôsobil ako diplomat. Napokon dal na manželkinu radu a pokúsil sa namiesto presadzovania vlastného názoru šéfovi prispôsobiť.
„Vtedy som mu vysvetlila, že aj keď nemôže zmeniť okolnosti, môže zmeniť seba," vraví Mária. Dodnes je vraj hrdá na to, že sa jej podarilo presvedčiť ho. V ich vzťahu bola ona vždy tá introvertnejšia a empatickejšia.

Jozef je zase dynamický extrovert, ktorý hýbe veci dopredu. Napriek tomu, že sú takí rozdielni, tvrdia, že nikdy nemali spory. Dnes sa Jozef realizuje v písaní kníh, Mária vo výtvarnej tvorbe a vedení čajovne. Obaja sú stále veľmi aktívni, a to v ich vzťahu udržalo dynamiku aj potom, keď im vyrástli deti a ich život sa prehupol do novej, pokojnejšej fázy.

Uverejnené v SME ŽENA, 13.2.2013